Umění pod zámkem mocných
V umení sa stávala bežná prax, že je zohrávalo politickú úlohu, no vývoj, ktorý sledujeme dnes, prekonáva všetky očakávania. Lukáš Machala a jeho vyjadrenia o buste Cecilie Gonzaga naznačujú, že politická manipulácia s umením je stále živou realitou, ktorá ohrozuje jeho pravú hodnotu.
Falošná dielo a sklamané očakávania
Kým Machala bez rozpakov oznámil, že busta nie je skutočným dielom Donatella, jeho postoj nenasiakal znepokojením. Nielenže tvrdil, že dielo je len modernou falzifikáciou, ale zrejme ho viac zaujímali útočné vyjadrenia voči médiám a kritikom, než skutočný stav kultúrneho dedičstva, ktoré má Slovensko v držbe.
Odvrhnutie umenia na politickú súťaž
Upozorňuje to na tragédiu, keď je umenie, ktoré by malo slúžiť ako prostriedok na vyjadrenie hodnot a kultúrneho bohatstva, zneužívané na politické hry. Caglioti, expert zo Pisy, už dávno predpovedal, že hodnotenie tohto diela bude skôr predpojaté a politicky motivované, než objektívne a kultúrne.
Vojna o kultúrnu pravdu
V jeho analýze sa skrýva omnoho viac než technické hodnotenie. Je to výzva na zmenu myslenia o umení v dnešnom svete, kde je pravda ohrozená. Machala sa s pokryteckou presnosťou snaží elimovať nesúhlas a diskusiu, čím potvrdzuje, že kým sa politika presúva zo zamerania na hodnoty na vyťahovanie vlastných egoistických záujmov, umenie zostáva na ocot.
Hrdosť alebo nechápanie?
Machala sa možno cíti hrdý na svoje zistenia, ale pre samotnú kultúru to neznamená nič dobré. Spôsobil, že miesto pýchy a obdivu vzbudzujeme skôr smiech a posmech nad tým, ako nesprávne je vnímané a prezentované slovenské kultúrne dedičstvo. História umenia a jej monumenty by nemali byť nástrojom politických vojen, ale odrazom prehlbujúceho sa porozumenia a spoločne zamedziť kultúrnemu zúfalstvu.
