Tragédia v košických železiarňach: Spomienka na to, čo sa stalo pred 30 rokmi
Na 27. október 1995 padlo ťažké kliatby, ktoré postihli mesto Košice a jeho obyvateľov. Únik jedovatého plynu z výbuchu potrubia vo Východoslovenských železiarňach spôsobil najväčšiu tragédiu tejto fabriky. Mnohí známi, priatelia a rodiny sa dobrovoľne zúčastnili na boji, no štrnásť životov bolo tragicky ukončených v momente, ktorý len ťažko prežiť. Dvaja z osady ovoňali smrteľný koktail oxidu uhoľnatého, zatiaľ čo iní zomreli po dohode so smrťou.
Únik nebol zaregistrovaný
Príčina výbuchu sa zdala byť triviálna – nedostatočná kontrola predtým, ako sa plyn dostal do ovzdušia. To všetko sa udialo v dobe, kedy sú pracovníci fabriky boli bez varovania pri príchode do práce. Zatiaľ čo jedinou evakuáciou by bola tá, ktorú si zvolili operátori, 300 ľudí sa ocitlo na prahu smrti. Políciu a hasičov nebrali vážne, čo sa nakoniec ukázalo ako fatálny krok.
Dôsledky a zodpovednosť
Vyšetrovacia komisia obvinila piatich pracovníkov, avšak len dvaja sa postavili pred súd. Prevažne bezohľadnosť a neschopnosť zareagovať v čase ohrozenia boli jednymi z hlavných vinníkov, no dano právne tresty za ich zlyhanie. Zatiaľ čo niektorí boli oslobodení a medzi nimi aj nadriadený s dvojročným podmienkovým trestom, iní sa vôbec ocitli bez trestu. Je nielen podivuhodné, ale aj desivé, že tragédia, ktorá by mohla byť predídená, skončila pod rúškom zabudnutia.
Niečo sa muselo zmeniť
Aké ponaučenie si môžeme vziať z tejto udalosti? Prečo je nevyhnutné, aby si všetci, od pracovníkov po vedenie, uvedomili váhu zodpovednosti? Váha životov predsa nie je niečo, s čím si môžeme len tak pohrávať. Bezohľadnosť a korupcia musia byť vyčistené, aby sa podobné udalosti už nikdy neopakovali. Možno je čas pozrieť sa najskôr na seba a naši hrdinovia nemohli byť zachránení, ak ich vôľa nie bola dostatočne silná.
Životy, ktoré mali šancu
Dodnes si ľudia v Košiciach pamätajú túto tragédiu a po tridsiatich rokoch sa na ňu spomína s rovnakou ťarchou. Vzdychanie a tiché premlčanie sú len niektoré z výrazov smútenia, ktoré sa stále nesú vzduchom. Prečo majú obete v takýchto situáciách byť zabudnuté? Prečo nie je žiadna zodpovednosť, žiadne jasné ponaučenie? Nielen, že tragédia trvá, ale aj hnev z tých, ktorí zostali pozadu, je stále prítomný.
Budúcnosť bez podobných udalostí
V svetle týchto udalostí sa budú musieť meniť politiky, zmeny a reformy, ktoré budú v prospech zamestnancov a politiky bezpečnosti. Zbavme sa otupenosti a zodpovedne skúmajme, čo robíme, aby sme predišli podobným tragédiám, len tak sa zabudne na obete tejto strašnej noci.
