Majú rodičov, no končia v Európe: Príbeh detí zo sirotincov v Thajsku
V thajskom sirotinci sa nachádza 160 detí, mnoho z nich má aspoň jedného žijúceho rodiča. Napriek tomu dochádza k situáciám, kedy sú tieto deti posielané za cudzincami do Európy. Učiteľky z sirotinca hovoria, že keď si ich niekto osvojí, dostanú fotoalbum, aby sa naučili, kto je ich nová rodina. Tento proces im pomáha zvyknúť si na príchod do novej krajiny, ale skutočné rodinné väzby ostávajú v pozadí.
Na ostrove Koh Lanta, známej turistickej destinácii, sa jeden z chlapcov, známy ako Apa, dostal do hostela, kde sa o neho starajú zamestnanci. Jeho rodičia sú drogovo závislí a on sám skončil bez domova. Zamestnanci hostelov mu ponúkajú dočasný pocit rodiny, ale budúcnosť chlapca je neistá, najmä pokiaľ ide o školu a zamestnanie.
Sirotinec v Pattayi zasa vychoval mnoho detí, ktoré si adoptovali cudzinci do krajín ako Dánsko a Austrália. Na stenách sirotinca visia fotografie detí, ktoré si už našli nové rodiny, čo je pre vedenie sirotinca zdrojom pýchy, ale aj obáv. Podľa predstaviteľov sirotinca niektoré deti, ako například Gift, si vedú v škole veľmi dobre, a to aj napriek tomu, že mnohé z nich sa narodili do ťažkých podmienok a žijú v neúplných rodinách.
V súčasnosti je v Thajsku päť miliónov detí žijúcich v ústavnej starostlivosti. Závažným problémom je, že až 90 % týchto detí má aspoň jedného biologického rodiča, a to vytvára tlak na sirotince, aby poskytovali starostlivosť nielen pre siroty, ale aj pre deti z rozvrátených rodín. Proces adopcie je zamotaný a niektoré deti sú posielané do zahraničia, aby sa im ponúkla lepšia budúcnosť.
Adopčný proces je komplikovaný a zdá sa, že deti s ťažkami osudmi dostávajú šancu na nový život, ale mnohé z nich zanecháva v hlave otázky o ich pôvodnej rodine. Deti vyžadujú stálu lásku a pozornosť, ktorú sirotinec, hoci poskytuje dobrú starostlivosť, nemôže nahradiť. Výchova je založená na podpore a spoločnej interakcii, v ktorej deti intuitívne spoznávajú rodinné vzťahy.
Na konci dňa sa deti vracajú do svojich izieb so snami o lepšej budúcnosti, aj keď väčšina z nich len ťažko chápe, čo to znamená. Predstava rodiny pre mnohých z nich ostáva kdesi na hrane reality. Deti v sirotincoch sú schopné snívať, no pravdepodobnosť, že sa dostanú k svojmu cieľu, je ovplyvnená systémom, ktorý im zatiaľ nedokáže ponúknuť nič iné než základnú starostlivosť.
Príbehy ako ten Apaov alebo Giftine, sú len malou časťou toho, čo sa deje na pozadí globálneho sirotinského turizmu, pričom realita týchto detí obsahuje v sebe hrozbu straty identity, nádeje a ich sen o normálnom živote zostáva často zatienený ťažkými podmienkami a osudom.
