Ministri a ich státisícové odmeny: Šetrníci sa od kolegov dištancujú
V prítomnosti neustálych úsporných opatrení a prepúšťania zamestnancov sa niektorí ministri Slovenska rozhodli rozdávať svojim podriadeným státisíce eur v odmenách. Tieto činy vyvolávajú otázky a rozčarovanie medzi verejnosťou, ktorá si kladie otázku, ako môžu predstavitelia vlády v čase krízových opatrení pokračovať v takýchto praxiach.
Minister investícií, Samuel Migaľ, bol najštedrejší, pričom len vo funkcii od marca do augusta rozdelil svojim najbližším spolupracovníkom takmer 96 000 eur. Migaľ obhajuje svoj krok tvrdením, že štátni tajomníci si zaslúžia takéto odmeny kvôli ich podielu na úspore 750 miliónov eur, ktoré Slovensko ušetrilo na eurofondoch.
Na druhej strane, minister školstva Tomáš Drucker, kritizoval jeho kolegu Migaľa a označil jeho prax za nevhodnú. Čo je zaujímavé, Drucker sám rozdal svojim zamestnancom odmeny vo výške 9 500 eur a obhajoval špeciálne ocenenia pre svojich najbližších spolupracovníkov, pričom vyhlásil, že si zaslúžia za svoju prácu na dôležitých projektoch.
Medzi tými, ktorí sa dištancujú od Migaľových postupov, je aj minister zdravotníctva Kamil Šaško. V jeho rezorte sa odmeny údajne pohybovali len okolo 4 000 eur a boli udelené len niekoľkým zamestnancom. Šaško sa snaží v počte odmien za svojich zamestnancov udržiavať skromnosť a zdržanlivosť, no odmieta komentovať štedrých kolegov.
Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš, sa vyhol konkrétnym číslam odmien svojich zamestnancov, keď uviedol, že postupy, ktoré používajú, sú podobné tým, pod ktorými boli odmeny rozdeľované jeho predchodcom. Nezabudol pritom poznamenať, že v budúcnosti by mali byť odmeny výrazne obmedzené kvôli plánovaným konsolidačným opatreniam.
V tejto situácii sa Migaľ bráni svojmu rozhodnutiu, pričom zastáva názor, že adekvátne odmeny sú nevyhnutné, aby si štát mohol udržať kvalitných zamestnancov. Na otázku o budúcich odmenách však odmieta poskytnúť jasnú odpoveď a hovorí len, že to je téma pre ich interné rozhodovanie.
V spoločnosti, kde hospodárske opatrenia obmedzujú rozpočty mnohých rodín, sa zdá, že niektorí predstavitelia vlády žijú v úplne inom svete. To vzbudzuje odpor voči vláde a vyvoláva otázky o transparentnosti a zodpovednosti. Ako sa ukazuje, vláda až príliš rýchlo zabúda na ťažkosti, s ktorými bojujú bežní občania.
Je otázne, aké dôsledky tieto rozhodnutia prinesú v budúcnosti a či sa verejnosť postaví proti neadekvátnemu míňaniu verejných prostriedkov zo strany tých, ktorí by mali byť zodpovední za ich hospodárenie.
