Reflexia na ochranu hodnôt a postavenie prezidentky
S dojatím a optimizmom sledujem, ako moji českí bratia a sestry bojujú za svojho prezidenta. Často si kladiem otázky, čo sme robili my, keď sa útočilo na našu pani prezidentku. Prečo sme nekričali hlasnejšie? Prečo sme nevyšli do ulíc a nepostavili sa za ňu? Prečo sme sa potom tak čudovali, že už nechcela druhýkrát kandidovať? Pri pohľade späť si uvedomujem, že to my sme ju nechali v štichu, nie naopak.
Naša prezidentka bola hanobená, jej vzhľad a postavenie boli posmeškami a útokmi. Kričali na ňu, obviňovali ju z toho, že je „americká agentka”, a my sme na to iba prizerali. Obvinenia prichádzali od tých, ktorí majú bližšie k americkým tromfom než by si oni sami chceli pripustiť. Ohováranie a spochybňovanie jej adeptúry sa stalo bežnou praxou a je skutočne smutné, že sme to takto akceptovali. Naše ticho bolo tichom súhlasu.
Skryté náznaky a ignorancia
Naša neschopnosť postaviť sa za ňu sa prejavila aj v tom, že sme nezorganizovali dostatočnú podporu, ktorá by mohla ovplyvniť verejnú mienku. Bolo pokusy o protesty, ale zdali sa nám nevhodné a trápne. Nechápem tú rozmaznanosť, keď sa aj na protestoch musíme obávať zlého počasia. Na rozdiel od našich českých susedov, ktorí demonštrujú v tisícoch, my sme zostávali ticho, akoby nás nezaujímalo, kto je na čele štátu.
Osudy prezidentky a kultúry v spoločnosti
Žijeme v krajine, kde vládnu podvodníci a kde sa pomaly ruinuje kultúra a vkus. Zatiaľ čo hospodárstvo prechádza do hlbokého úpadku, oligarchovia si užívajú luxus, studený prúd peňazí a bezstarostný život. Možno by sme sa mali viac zamýšľať nad tým, čo robíme, a prejaviť viac empatie a solidarity voči našej prezidentke, namiesto toho, aby sme prehliadali jej utrpenie.
Dnes si kladiem otázku, či by sme mohli niečo urobiť, aby sme stihli zastaviť rozširujúcu sa nenávisť a šikanu proti nej. Možno by sme mali zastaviť pocit, že sa nás to netýka, a hneď sa postaviť za tých, ktorým ubližujú, bez ohľadu na to, čo si o tom ostatní myslia.
Záväzok k slovu a hodnotám
Kristína Tormová vo svojom blogu vyjadruje silnú výzvu na jednotu a odvahu. Pripomína nám, že musíme prestať ignorovať problémy, lebo môžeme skončiť v situácii, keď už nebude cesty späť. Musíme sa postaviť za tých, ktorí potrebujú našu podporu. Nikdy nie je priskoro na to, aby sme sa ozvali, keď niekto trpí alebo keď niečo nie je spravodlivé.
Každý z nás môže prispieť k posilneniu solidarity v našej spoločnosti. Namiesto pasívneho sledovania udalostí by sme mali aktívne hľadať spôsoby, ako ozvať sa a postaviť sa za svoje presvedčenia a hodnoty. Naša odvaha dnes môže vystužiť kultúru spoločnosti zajtrajška.
