Pýtam sa teba, nie rodičov. Lekár ma nechal rozhodnúť sa medzi amputáciou a smrťou, mala som 11 rokov
Monika Klempárová, ktorá ako dieťa prekonala rakovinu, dnes aktívne pomáha rómskym deťom v gréckokatolíckej misii. Jej príbeh je pozoruhodný, pretože prežila náročné obdobie boja so závažnou chorobou, pričom deň, keď sa jej diagnostikoval osteosarkóm, zmenil celý jej život.
Hovorí, že keď mala desať rokov, diagnostikovali jej jeden z najagresívnejších druhov rakoviny. Do pätnástich rokov prešla štyrmi recidívami. Prišla o nohu, čo však nebolo ani zďaleka všetko. V nemocnici stratila rôzne kamarátky a mnou prechádzala zložitá etapa detstva, ktorú poznačila liečba. No popri stratách sa jej podarilo aj získať veľa. Dnes sa považuje za zázrak, pretože na začiatku jej liečby lekári dávali mizivé šance na prežitie, no Monika sa nevzdala.
Od bicyklovania k boju o život
Prvá stopa k jej ochoreniu sa objavila vo forme bolesti po tom, čo si narazila nohu pri bicyklovaní. Po liečení sa situácia zhoršila, a konečne, po niekoľkých vyšetreniach, jej oznámili, že ide o rakovinu. V tom čase si bola istá, že so smrťou sa nemôže zmieriť a snažila sa ignorovať skutočnosť, že má vážnu chorobu.
Amputácia alebo smrť
Keď sa lekári rozhodli, že jej noha musí byť amputovaná, nielenže požiadali rodičov, aby opustili miestnosť, ale aj sa Monika musela rozhodnúť pre svoj vlastný život. Bez váhania odpovedala, že chce žiť, aj keď bez nohy. Jej rozhodnutie však prišlo s ťažkým bremenom; vedela, že určité aktivity, ktoré mala rada, ako beh a tanec, budú od tej chvíle obmedzené.
Biele šaty a biele balóny na pohrebe
Monika sa zdieľa, že aj keď v detstve zažila radosť a smiech, prevládajúce najťažšie skúsenosti sa udiali na onkologickom oddelení. Strata kamarátov, ktorí bojovali s ochorením, a prežívanie chemoterapie jej naozaj zanechali psychické rany. Ako dieťa si v období zúfalstva predstavovala svoj pohreb. To všetko vytvorilo v jej živote akúsi zvláštnu perspektívu o smrti a cene života.
Záujem viac než bolestivosť
Monika sa často cítila osamelo, keďže jej rovesníci viedli normálny život, zatiaľ čo ona bola obmedzená na nemocničné lôžko. Hovorí o záujme, ktorý jej chýbal, a túžbe po kontakte so svetom. Izolácia, ktorú prežívala, bola bolestivejšia ako fyzické utrpenie.
Zázrak cez medicínu
Ako dieťa mala naozaj blízky vzťah s Bohem, avšak počas choroby sa na Neho hnevala, keďžde jej rodina provádzal modlitby a prosil za uzdravenie. Сhápala, že Božia pomoc sa môže prejaviť aj prostredníctvom medicíny, nie len zúfalej viery. Monika prešla nekonečnou sériou lekárskych vyšetrení, operácií a chemoterapií, ale nakoniec sa jej podarilo prežiť.
Návrat do normálneho života
Monika sa postupne vrátila k bežnému životu a nielen, že dokončila školu, ale aj sa prispôsobila životu s protézou. Dnes má dve deti a vo svojej misii sa snaží pomáhať iným. Paradoxným spôsobom sa jej deti nestidí za to, že ich mama má protézu, a často s ňou interagujú s nehou a bez zábran.
Jej príbeh je príbehom nielen o prežití, ale aj o odvahu, sile a nádeji. Monika zdôrazňuje, že diskrétnosť nie je cestou; treba sa odvážiť žiť naplno aj s obmedzeniami, a nezabúdať na to, že zázraky sa dejú, aj keď prichádzajú cez medicínske riešenia.
