Rodina Šulíkovcov: Cesta k adopcii a život s adoptovanými deťmi
Rodina Šulíkovcov prešla náročnou cestou plnou strat a prekážok, kým sa im podarilo vytvoriť kompletnú rodinu. Po piatich tehotenských stratách sa rozhodli, že sa vydajú na cestu adopcie, pričom vychovávajú tri adoptované deti a tvrdia, že ich rodina je konečne úplná.
Veronika a Martin, manželia, navštívili centrum asistovanej reprodukcie, kde sa im podarilo otehotnieť, no tehotenstvo sa skončilo skôr, ako predpokladali. Následné pokusy o umelé oplodnenie taktiež zlyhali, čo ich priviedlo k rozhodnutiu, že si podajú žiadosť o adopciu.
Pri príprave na adopciu prešli procesom plným čakania a byrokracie. Veronika, ktorá má 34 rokov, zdôrazňuje, že systém má svoje výhody i nevýhody, pričom sa stretli s ústretovosťou, ale aj s zbytočnými prieťahmi, ktoré mohli zbytočne zhoršiť situáciu traumatizovaných detí.
Očakávanie a prvé stretnutia
Šulíkovci sa rozhodli, že budú otvorení voči adopcii detí do jedného roka, pričom nepodmieňovali výber zdravím dieťaťa extrémnymi požiadavkami. Dôležité pre nich tiež bolo, aby dieťa malo možnosť udržiavať kontakt so starými rodičmi, a preto za polorómsky pôvod považovali dobrý kompromis.
Po jedenástich mesiacoch čakania ich navštívil telefonát z úradu, ktorý im oznámil, že pre nich majú osemmesačného chlapčeka. Osobné stretnutie pre Šulíkovcov znamenalo, že medzi nimi a dieťaťom vznikla silná väzba. „Bola to láska na prvý pohľad,” hovorí Veronika o svojich pocitoch vtedy, aj keď následná byrokracia im dala zabrať.
Prvý vzťah a adopčný proces
Veronika opísala, ako absorpcia dieťaťa do ich rodiny bola proces, ktorým sa museli poznať na dvoch ďalších stretnutiach, po ktorých podali návrh na súd. Odporúčali im, aby radšej nepodávali návrh na neodkladné opatrenie, ktoré by zabezpečilo, že dieťa bude ešte pred oficiálnym osvojením žiť s nimi.
Po pár týždňoch si ich synčeka mohli vziať dočasne domov, no nádeje na trvalý pobyt sa naplnili až po treťom týždni, keď jej bolo oznámené, že dieťa sa musí vrátiť k profesionálnej matke. Prechádzali ťažkým obdobím, keďže dieťa sa silno naviazalo a psychológovia upozorňujú, že odlúčenie môže spôsobiť hlboké jazvy.
Život s adoptovanými deťmi
Súčasné roli rodičov im pridali veľa radosti, no aj výziev. Šulíkovci sa museli vysporiadať s emocionálnymi problémami, ktoré ich synovia zažili v mladšom veku. Veronika sa musela naučiť rozpoznať, čo ich deti potrebujú, a akceptovať, že adaptácia na nové prostredie nie je vždy jednoduchá.
Po adopcii druhého syna sa vysporiadali s rýchlejším procesom, keďže to bol biologický súrodenec ich prvého syna. Vedeli, že niektoré veci si osvojili postupne, a aj láska medzi súrodencami sa vyvíjala ďaleko od romantiky sledovanej vo filmoch.
Experiencie a zmeny v pohľade na rodičovstvo
Veronika priznáva, že adopcia a príchod detí im pomohli preniesť sa cez predchádzajúce straty. Pomohli jej uzdraviť sa po psychickom zhroucení, ktoré pocítila po troch potratech. Skonštatovali, že po príchode svojho prvého syna sa cítili ako rodina, hoci museli prekonávať mnoho prekážok a naučiť sa tolerovať detské traumy.
V súčasnosti sú pre Šulíkovcov ich adoptované deti životnou náplňou a robia všetko pre to, aby už nikdy nezažili pocit straty. Veronika uzatvára so slovami, že po biologických deťoch netúži a jej rodina je kompletná. „Moje deti mi stačia,” usmieva sa.
