Večer u nás jedli, ráno som pre nich bola „nacistka“. Rusom to neodpustím
Iryna Voronkina, ktorá ušla z vojnou sužovanej Ukrajiny do Bratislavy, nám otvorene hovorí o svojich traumatizujúcich skúsenostiach a osobných stratách. Ako lekárka a vedkyňa zahynula v chaosu vojny, keď sa musela vzdať svojho domova v Charkove, a dnes žije v Slovensku už takmer štyri roky. „Večer jedli u nás v reštaurácii a na ďalšie ráno som bola ‚nacistka‘. Ako to môže normálny mozog pochopiť? Takže nie, neodpustím,“ hovorí so zlomeným hlasom, pričom vyjadruje svoje pocity o ruskej agresii.
V rozhovore sa s nami delí o svojich pocitoch a skúsenostiach, ktoré prežila počas vojny. V deň, keď vypukol konflikt, sa prebudila a obloha nad Charkovom bola červená od požiarov. Nechcela veriť, že sa vojna skutočne začala. Jej slová zachytávajú strach a beznádejne sledovanie, ako sa jej normálny život zmenil na nočnú moru.
Bežný život v Charkove pred vojnou
„Charkov je veľké mesto – industriálne, biznisové, veľmi aktívne, plné pohybu a energie. Máme tam viac ako tridsať veľkých univerzít a pred vojnou sme mali pocit, že tu žijeme v bezpečí,“ spomína na časy pred vojnou. Nikto neveril, že by Rusko mohlo zaútočiť. Rovno pred vojnou sa občas hovorilo o hrozbách, ale Iryna ich brala naľahko.
Prvotný chaos a panika
Keď sa vojna skutočne začala, chaos a panika padli na Charkov ako spadnuté bomby. Ťažko popísať, čo sa vtedy dialo. Ľudia hromadne utekali, snažili sa zachrániť, ale mnohí zostali zaskočení a bezradní. “Do šiestej rána sme len čakali, nevedeli sme, čo máme robiť,” hovorí Iryna o prvých dňoch vojny. Počuli výbuchy, videli schipky zmiznúť a ich osobný život sa stal bojom o prežitie.
Iryna spomína na konkrétnu udalosť, kedy jej kolegyňa schovala svoju dcéru do skrine a bola pripravená brániť ju nožom. To bol moment, kedy si uvedomila, že situácia je nebezpečná a je načase odísť z Charkova.
Život v Bratislave a nová realita
Po príchode na Slovensko, s dvoma kuframi a letným oblečením, musela čeliť novým výzvam. „Prvý deň v obchode som bola v šoku, videla som, čo potrebujem, ale nevedela som to povedať,” hovorí, pričom opisuje ťažkosti so zvykaním si na nový spôsob života, jazyk a nové prostredie. Hoci sa naučila základy slovenčiny, ešte stále mala pred sebou veľkú cestu, aby sa usadila.
Vo svojom novom zamestnaní na lekárskej fakulte sa Iryna snaží prispieť do zdravotníctva, zatiaľ čo zároveň si buduje život a pomáha svojej dcére adaptovať sa na nový školský systém. Jej dcéra má už dnes normálny život; má kamarátky, navštevuje školu a zapája sa do rôznych aktivít.
Odpustenie a budúcnosť
V kontexte vojny Iryna diskutuje o vnútorných bojoch s jej emóciami. „Bojím sa a aj sa to deje. Nikdy to neodpustím. Nikdy,” uzatvára s ťažkým srdcom. Aj keď si praje návrat domov kvôli rodine, uvedomuje si, aké ťažké by bolo obnoviť ich predtým normálny život. „Z pohľadu vedy vidím, že tu mám lepšiu perspektívu a viac možností pre budúcnosť, než akú by som mala na Ukrajine,” hovorí s nádejou vo svojom hlase.
