Politická mobilizácia a konšpiračné naratívy: Atentát na premiéra využila domáca i zahraničná scéna
Atentát na Roberta Fica v Handlovej sa stal nástrojom v politickej aréne, a to prinajmenšom vďaka súčasným negatívnym vyjadreniam vlády i populistických lídrov z rôznych krajín. Udalosť, ktorá zaznamenala vysokú medializáciu, prikladá váhu aj na podobenstvo s pokusom o atentát na Donalda Trumpa, k čomu pritiahne pozornosť na politickú manipuláciu a psychológiu moci.
Dnešný Robert Fico sa nachádza pri kormidle už po štvrtýkrát, čím prechádza dôležitou transformačnou fázou. Na Devíne, pri oslave príchodu svätých Cyrila a Metoda, sa očakával konfrontačný prejav. Fico sa totiž správa ako obeť politického zápasu, vníma útoky ako zastrašovanie zo zahraničia, a to ho privádza k radikalizácii, odvracajúc sa od faktov a smerujúc k konšpiráciám.
V predmetnom kontexte sa ukazuje, že vyšetrovanie neodhalilo žiadnych komplicov. Fico sa vyjadruje, že skutočným viníkom je systém a politické rivality, pričom vo svojich tvrdeniach nekompromisne útočí na Progresívne Slovensko a mimovládne organizácie. Počas osláv sa snaží posilniť svoju plus-mínus novú identitu konzervatívneho politika, hoci na začiatku svojich politických krokov sa k týmto ideológiam dištancoval.
S postupom času sa obhajuje tradíciami a prevzatia pripisuje enormný význam. Je to zrejmé, keď hovorí o dedičstve svätých Cyrila a Metoda, akoby mu chcel priradiť exkluzívnu väzbu na slovenskú históriu a kultúru. „Dedičstvo je obrovský strom, ktorý ovplyvňuje našu spoločnosť už od 12. storočia,“ zdôrazňuje, pričom sa nezabúda upozorniť na údajné ohrozenie z liberalizmu a progresivizmu, ktoré vníma ako hrozbu pre Slovensko.
Fico sa snaží podporať svojich sympatizantov argumentmi proti prieniku moderných ideológií, čím sa snaží mobilizovať svojich priaznivcov na obranu tradičných hodnôt. Kritika liberalizmu sa stala súčasťou jeho rétoriky; hovorí, že tak „progresívne ideológie sú ako rakovina“, no nespomína, že liberalizmus historicky prispel k založeniu Československa.
Zaujímavé je tiež porovnanie s inými politickými lídrami, ako je Donald Trump. Fico sa snaží predniesť argumenty, ktoré majú posilniť jeho pozíciu a odstrániť zodpovednosť z jeho vlastného okolia. Obaja lídri nachádzajú v útokoch a politických rivalitách spôsob, ako mobilizovať svoje voličské jádro.
Pomocou narratívov, ktoré sa nachádzajú na hranici konšpirácie, Fico predkladá vo verejnosti názory, že média a politická opozícia sú priamo zodpovedné za vznik týchto krízových situácií. Jeho prirovnanie politickej situácie k útokom, ktoré sa odohrali v USA, sa ukazuje ako strategicky podložené, aj keď otázkou ostáva, do akej miery je toto etiketa skutočne presná.
Na Dévine teda ostrejšími štátmi obvinenia zasahujú pred iba malým dosahom a bez reálneho podkladu. Fico sa usiluje premostiť medzi svojou predchádzajúcou identitou a súčasným propagandistickým smerovaním, kde postupne prechádza k čoraz krajnejším formám sprostredkovania moci v spoločnosti. Monitorovanie pozostáva z napätia medzi hodnotami individualizmu a kolektívnosti, pričom v opozícii sa organizuje širokou zónou nepriateľskej medializácie.
Otázniky sa preto nevyhnutne nabalujú na Fico a jeho predpokladané politické ciele. Vyvstáva potreba copiatejších námetov režimu, ktorý sa vrhá vo svojej snahe zaujať prostredníkmi odkaz na procesy v maďarskej politike, v čom môže získavať inšpiráciu.
