Ficova kampaň strachu
Strach z vojny je jedným z najsilnejších politických nástrojov. Robert Fico to vie. Ponúka jednoduchý príbeh: NATO nás môže zatiahnuť do vojny, článok 5 môže poslať naše deti na front a on je ten, kto nás ochráni. Lenže tento príbeh stojí na nesprávnom vysvetlení toho, čo článok 5 znamená.
Každý si spomenie, kedy sa naposledy bál. Vieme, čo je strach o blízkych. Od chvíle, keď mám Emíliu, poznám nový rozmer strachu. Správy nečítam iba ako bezpečnostná analytička, ale aj ako rodič.
Aj v dnešnej politike ide o strach. Strach z vojny, zabíjania, utrpenia a bolesti. Práve preto je taký účinný. Stačí niekoľko silných obrazov a zložité otázky sa zmenia na dilemu: Chcete vojnu, alebo mier? Chcete, aby vaše deti išli bojovať, alebo zostali doma?
Toto je falošná voľba, ktorú cez víkend opäť naservíroval Robert Fico. Môžeme chcieť mier a zároveň chápať, že mier sa niekedy musí chrániť. Môžeme byť v NATO bez toho, aby sme chceli vojnu s Ruskom. Práve strach z vojny bude jedným z hlavných Ficových nástrojov v predvolebnej kampani. Rovnako s ním pracoval Peter Pellegrini v prezidentskej kampani.
Fico dnes vystupuje ako premiér, ktorý údajne ako jediný nedovolí zatiahnuť Slovensko do konfliktu. Rétorika je jasná: zlá opozícia a Západ nás cez NATO chcú zatiahnuť do vojny s Ruskom. Ako? Tým, že budeme rešpektovať článok 5 a pomôžeme spojencovi, ak by bol napadnutý.
Čo naozaj hovorí článok 5
Článok 5 hovorí, že ozbrojený útok proti jednému spojencovi sa považuje za útok proti všetkým a ostatní sa zaväzujú napadnutému pomôcť. Ako, to už neurčuje. Každý štát prijíma opatrenia, ktoré považuje za potrebné. Môže ísť o vojenskú pomoc, ale nemusí.
Toto nie je tlačidlo „vojna“ ani mechanizmus, ktorý automaticky pošle slovenských vojakov na front. Je to záväzok kolektívnej obrany. Jeho sila spočíva v tom, že dúfame, že ho nikdy nebudeme musieť použiť. Ak potenciálny agresor vie, že útok na jedného člena znamená reakciu celej Aliancie, zvyšuje sa cena útoku. Odstrašenie je jedným z hlavných zmyslov článku 5.
NATO ho označuje za základný princíp kolektívnej obrany. Viac ako 70 rokov bez ozbrojeného konfliktu voči členovi Aliancie je dôkazom, že funguje. Preto potrebujeme vládu, ktorá nebude Alianciu oslabovať. Najlepší spôsob, ako zabrániť vojne, nie je sľubovať, že sa nezapojíme, ale presvedčiť agresora, že sa mu neoplatí začať ju.
Neopakujme históriu
Môže znieť lákavo zostať bokom, no bezpečnosť takto nefunguje. Obraz, ktorý Fico ponúka, je falošný. Útočí na náš strach a ponúka silného vodcu – seba – ktorý nás ochráni aj za cenu ústupkov voči diktátorovi, ktorý vojnu rozpútal.
Ak vám to pripomína politiku „rozdeľ a panuj“, nie ste sami. Tvári sa, že chráni pred vojnou, no robí Slovensko slabším a menej schopným brániť sa. Rozdelená spoločnosť sa hrozbám bráni ťažšie. Predstava, že Putin sa uspokojí s tým, čo dosiahol, je nebezpečne naivná. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu a položiť si otázku, ako by vyzerala bezpečnosť Estónska, Lotyšska či Slovenska bez NATO. Neustále spochybňovanie záväzkov oslabuje dôveru medzi spojencami.
Skutočná cenovka za politickú kampaň
Niekto môže povedať, že sú to len reči. Nie sú. Slová slovenského premiéra počúvajú spojenci aj tí, ktorí skúšajú jednotu Aliancie cez hybridné pôsobenie – kybernetické útoky, dezinformácie či útoky na infraštruktúru. Spomeňme prípravu podpaľačského útoku na závod pri Prešove či pokus o útok dronom na letisku Lipsko/Halle.
Dôveryhodnosť, ktorú diplomati roky budovali, nemožno brať ako samozrejmosť. Dôvera sa buduje dlho, stráca sa rýchlejšie. Pred dvoma týždňami som bola v Maďarsku a hovorila s predstaviteľmi strany TISZA. Rozprávali o tom, ako musia znovu budovať reputáciu krajiny a partnerstvá, ktoré utrpeli za Orbánovej vlády.
Máme čo opravovať
Rovnako to bude so Slovenskom. Po Ficovi a spol. máme čo opravovať. Prvým krokom je vziať krajinu späť z rúk Fica, tak ako to Péter Magyar dokázal v Maďarsku pri Orbánovi. Druhým je brániť naše členstvo v NATO a záväzok kolektívnej obrany.
Tretím, možno najdôležitejším, je nedovoliť politikom zneužívať náš strach. Nebáť sa vojny je hlúpe. Nepripravovať sa na rôzne scenáre je ešte hlúpejšie. NATO a Európska únia sú naším životným priestorom. Naše ukotvenie v nich má patriť aj do Ústavy Slovenskej republiky.
Nechceme byť už nikdy pod ruskou bagandžou. Jeden komunizmus a jeden rok 1968 nám stačil. Ukrajina je obeťou ruskej agresie. Slovensko chce byť svojprávnym a dôveryhodným spojencom – v NATO aj v EÚ. Nechceme vojnu. Chceme mier, ale nie otroctvo a okupáciu. Strachu sa čelí ľahšie, keď mu čelíme spolu. Aj strachu z vojny, aj strachu, ktorý v nás politici vrátane Roberta Fica zámerne vyvolávajú. Odvahu si prajme.
