Výpoveď dva roky pred dôchodkom? Som v pasci, o otca sa nemá kto postarať
Šesťdesiatročná Stanislava by mala o dva roky odísť do dôchodku, no dnes rieši, či nebude musieť skončiť v práci skôr. Dôvodom je jej 84-ročný otec, ktorý už nedokáže bývať sám. Zmeny na ňom pozorovala roky – prestal sadiť zeleninu, nechcel chovať zvieratá, strácal záujem o dom. Jeho päť detí s ním hovorilo o domove pre seniorov, no zdôrazňovali, že tam pôjde, až keď sa tak sám rozhodne.
Situácia sa zhoršila, keď ho dvakrát našli odpadnutého na dvore. „Vtedy sa niečo zlomilo, prudko sa mu zhoršil zdravotný stav a začal si uvedomovať, že nemôže zostať sám. Začali sme mu vybavovať domov dôchodcov,“ opisuje Stanislava. Miesto sa snažia získať od januára, doteraz ho nemajú. Medzitým sa otcovi zhoršila starecká demencia a ošetrujúca lekárka vyhodnotila, že musí byť pod nepretržitým dohľadom.
Bezvýchodisková situácia
„Sme v bezvýchodiskovej situácii. Kontaktovali sme všetky dostupné možnosti a nepochodili sme. Dokonca ani sociálna pracovníčka z nemocnice nenašla žiadne zariadenie,“ hovorí Stanislava. Zamietavé stanovisko dostali aj od súkromného zariadenia. Pracuje v Bratislave a žije sama. Za otcom by sa zrejme musela presťahovať k českým hraniciam, odísť z práce a kompletne zmeniť svoj život.
Na miesto v zariadení sociálnych služieb na Slovensku aktuálne čaká takmer 15-tisíc ľudí. Parlament minulý týždeň schválil zákon, ktorý by mal podľa rezortu práce pomôcť situáciu vyriešiť. Limit na počet klientov v zariadení stúpol zo 40 na sto ľudí. Kritici hovoria, že pobytové zariadenia sa menia na neosobné prevádzky.
Štát sa spolieha na rodinu
Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská upozorňuje, že život seniorov nemožno budovať na predpoklade, že chýbajúce verejné služby nahradia rodinní príslušníci. Pri riešení poradovníkov treba podľa nej uvažovať aj o tom, aký život budú služby klientom umožňovať. „Rozumiem ľuďom, ktorí čakajú na potrebnú pomoc, aj rodinám, ktoré sa o svojich blízkych starajú na hranici vlastných síl,“ hovorí.
Zvýšenie kapacity zo 40 na sto prijímateľov v jednej budove považuje za krok, ktorý môže upevniť veľkokapacitný model a oslabiť smerovanie ku komunitným formám sociálnych služieb.
Hranica medzi bývaním a prevádzkou
Lýdia Brichtová z platformy Sociofórum hovorí, že menšie zariadenia majú lepšie výsledky v kvalite starostlivosti aj v spokojnosti ľudí. „Na riziko veľkých inštitúcií upozorňuje množstvo dokumentov OSN aj Európskej únie. Nikto netvrdí, že veľkosť je jediný faktor. Tvrdíme, že je jeden z tých, ktoré rozhodujú o tom, či sa z bývania stane prevádzka,“ vysvetľuje. Navrhuje posilnenie opatrovateľskej služby, denné stacionáre a odľahčovacie služby.
Ministerstvo práce si za zmenou stojí. Zdôrazňuje, že žiadna členská krajina Únie nemá obmedzenie maximálnych kapacít tak nízko, ako to bolo doteraz u nás. Návrh bol podľa neho kompromisom, ktorý podporili všetci kľúčoví partneri v oblasti poskytovania sociálnych služieb.
Kto uhradí náklady?
Anna Ghannamová z Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb pripomína, že kvalita nesúvisí s kapacitou. „Kolegovia z Nemecka majú zrátané, že ak sa chcete dostať na nulu a netvoriť deficity, mali by ste mať prevádzku minimálne v počte 80 klientov. Ak chcete zabezpečiť finančnú stabilitu a trvalú udržateľnosť, minimum je sto klientov,“ vysvetľuje. Uznáva však, že najväčším problémom pre rodiny je nedostatok terénnych služieb.
Je to diskriminácia?
Zmena sa týka zariadení pre seniorov a špecializovaných zariadení pre ľudí s Parkinsonovou chorobou, Alzheimerovou chorobou a demenciou. Podmienkou je, že v domovoch budú skupinky s najviac 20 klientmi.
Brichtová upozorňuje, že zmeny priniesli vyčlenenie určitých skupín občanov na základe zdravotného postihnutia. „Pri iných diagnózach zostáva limit štyridsať. Nikto nevysvetlil prečo. Ak je taký model naozaj dobrý, má platiť pre všetkých. Ak nie je, nemá platiť pre nikoho. Takto štát hovorí, že pri niektorých ľuďoch na kvalite ich života záleží menej ako pri iných. To je diskriminácia,“ dodáva.
Dôležité je mať na výber
Brichtová upozorňuje na výzvy v každodennom živote. „Vo veľkom dome sa nedá sto ľuďom najesť vtedy, keď sú hladní, ani si oddýchnuť vtedy, keď sú unavení. Vznikajú rozpisy, čakanie v rade na kúpeľňu a život podľa harmonogramu.“ Potvrdzujú to aj zistenia Inšpekcie v sociálnych veciach.
Komisárka Stavrovská pripomína, že bez stabilného financovania a dostatku kvalifikovaných pracovníkov nebude fungovať žiadny model. Za dôležité považuje, aby ľudia dostali na výber. „Cieľom sociálnych služieb má byť aj to, aby každý človek dostal potrebnú pomoc včas a mohol zostať v prostredí, ktoré si sám zvolí, s podporou, ktorá rešpektuje jeho potreby a dôstojnosť,“ uvádza.
