Kristína Tormová: SOM terčom pre mačiatka z profiloviek?
V najnovšom príspevku na svojom blogu Kristína Tormová opäť otvorene diskutuje o téme nenávisti a útokov, s ktorými sa stretáva ako občianska aktivistka. Svoj text začína úryvkom z bežnej konverzácie, ktorá sa točí okolo ignorovania hejtov na sociálnych sieťach, avšak hneď upozorňuje, že realita je oveľa zložitejšia a temnejšia. Tormová poukazuje na to, že naša spoločnosť sa v posledných rokoch zmenila a prejavy nenávisti sa stali akceptovateľnými, ba dokonca populárnymi.
„Kto viac niekomu nadáva, ten má viac lajkov,“ tvrdí, pričom kritizuje kultúru, ktorá podporuje urážky a urážlivé správanie. Novodobí hejtéri, skrytí za anonymitami, už nie sú len pasívnymi užívateľmi internetu, ale stali sa aktívnymi útočníkmi v reálnom svete. Dokonca v ľuďoch prebudili najhoršie inštinkty, čo sa prejavuje aj v ich správaní na ulici.
Tormová výstižne popisuje skúsenosti, kedy sa jej verbálne útoky dostali zo sveta virtuálneho do skutočného života. Sú to prejavy, ktoré sú šokujúce a ťažko akceptovateľné, predovšetkým preto, že ukazujú, akým spôsobom agresia preniká do bežnej interakcie medzi ľuďmi. Autorka spomína na incident, keď sa jej pokúsil jeden muž na ulici fyzicky zoslabiť cez urážky, len preto, že vyžarovala svoje názory. Aj napriek tomu sa Tormová snaží nestratiť svoj humor a vdýchne do svojich zážitkov naivitu, čo paradoxne posilňuje jej postoj odolnosti.
Okrem osobných skúseností, autorka upozorňuje na fakt, že naša spoločnosť sa naučila tolerovať nenávistné prejavy, a to až do takej miery, že mnohí z nás považujú urážky za bežnú súčasť života. „Bagatelizovanie nenávisti, ktorá dostala v našej krajine odobrovaciu pečiatku priamo od najvyšších vládnych predstaviteľov, je nebezpečné,“ varuje Tormová. Podľa nej, ak sa čelíme takýmto útokom, mali by sme sa skôr postaviť za seba a vyzvať ostatných, aby sa k nám pridali.
Zároveň Tormová spomína, ako sa situácia dotkla jej osobného života, vypočítavajúc aj to, ako jej prístup k aktivizmu zmenil aj náhľad na vlastnú bezpečnosť. Keď sa začala baviť o tom, ako zvažovala bezpečnosť pri ťažkých rozhodnutiach, opisuje situáciu, kedy sa musela spoliehať na ochranku po tom, čo sa ocitla na zozname so zlými úmyslami. Tieto momenty, ktoré nadobúdajú absurdný rozmer, jasne naznačujú, že iná doba vyžaduje iný prístup.
Tormová sa však nevzdáva, práve naopak, vyzýva k tomu, aby sme sa neustále bránili proti nespravodlivosti. S humorom a odhodlaním sa rozhodla, že sa nevzdáva svojich názorov, neprestane variť segedín a hlavne, nebude sa báť ísť na ulicu. Nielenže odoláva celému tomuto šialenstvu, ale snaží sa na svojej ceste ukazovať, že humor, odhodlanie a neustála angažovanosť sú najlepšími zbraňami proti bezpráviu.
Na záver Tormová vyzýva všetkých, aby sa nebáli postaviť za seba. „Ak uvidíte niekoho, kto čelí nenávisti, nenechajte to bez povšimnutia. Postavme sa za seba, veď strach nemá šancu, ak ostaneme jeden za druhým,“ uzatvára. S touto myšlienkou odchádza do obchodu, nerieši zložitosti politiky, ale vraj si ide len kúpiť nový rúž. V poslednej vete ponúka pohľad, že humor je istotne jedna z najlepších reakcií na bezprávie, ktoré je neustále prítomné vo svete okolo nás.
