Mala si udierať nožničkami do úst, preto ju škola neprijala
Ema opatrne vloží do mikrovlnky tanier s obedom, nastaví čas a stlačí štart. Sleduje, ako sa jedlo vo vnútri krúti. Keď sa ozve cinknutie, tanier opatrne vyberie a položí na stôl. Je to pre ňu pravdepodobne najobľúbenejšia časť dňa. Chvíľa, keď má pocit, že konečne niečo zvládla celkom sama.
Gabriela zatiaľ sedí na prednáške psychológie v škole a nervózne pozerá na telefón. Je čas obeda. Jej dvadsaťročná dcéra Ema si už asi prihriala jedlo, ktoré jej včera večer pripravila. Trénovali to dva týždne krok za krokom, aby to zvládla sama. Aj tak má strach, že sa niečo pokazí. Úzkosť ju sprevádza vždy, keď Emu necháva doma bez dozoru.
„Dokáže sa osprchovať, obliecť sa a naje sa. Sama si vlasy neumyje, nechty si neostrihá a nevie si navariť. Ale jedlo si už zvládne prihriať,“ hovorí Emina mama Gabriela Čičmancová a pozrie sa na kopu papierov pred sebou.
Výsledkov vyšetrení, zdravotných záznamov a úradných rozhodnutí sa jej doma za tie roky nazbieralo naozaj veľa. Hoci podozrenie, že Ema sa nevyvíja ako jej rovesníci, mali už od škôlky, kompletnú diagnózu dostala až o deväť rokov neskôr. Ema má znížený intelekt a prejavy autizmu. Svet dospelých je tak pre ňu bez pomoci príliš zložitý. Nastúpiť mala do praktickej školy, no tam ju nezobrali. Úrady Gabriele odkázali, že sa má o dcéru postarať sama.
