Kristína Tormová: Bála som sa mať na kabáte dúhový odznak
Sme krajina s queer ľuďmi na čele štátu a zároveň jedna z najhomofóbnejších krajín široko-ďaleko. Bála som sa nechať si na kabáte dúhový odznak. Bála som sa s ním ísť po ulici. Chcela som si ho odopnúť. Prekryla som si ho kabelkou, potom som si to zakázala. Naozaj som sa bála ísť s dúhovým odznakom po ulici. Veľmi. V roku 2022, šestnásteho októbra.
Moderovala som najťažšiu udalosť, akú som v živote moderovala. Pochod za Juraja a Matúša. Stojíš na pódiu, plačeš, vidíš kamarátov tých dvoch ľudí, čo tu mali slobodne byť, bolí to, máš strach, nemáš slov a pritom ich musíš mať toľko.
Vošla som do potravín kúpiť deťom večeru. S dvoma zlými pocitmi. Prvý bol strach, že ma niekto napadne alebo zastrelí, druhý, že si chcem dať dole dúhovú stužku. Neviem, ktorý bol horší.
Do obchodu pod námestím išlo nakúpiť veľa ľudí s dúhovými odznakmi a stužkami. Bol to dobrý pocit stretnúť sa tam s tými odznakmi. Úľava. A trošku som sa hanbila, že mi strach chcel vziať presvedčenie.
Kde je hranica medzi presvedčením a strachom? Medzi oportunizmom a tým, čo je dôležité? Sľúbila som si, že už nikdy nebudem rozmýšľať, že si dám dole odznaky, ktoré nosím preto, že je to pre mňa dôležité.
Pár mesiacov po streľbe v Teplárni som pozvala na obed Radku, ktorá prežila teroristický útok. Prišla na titánovej nohe. Pozvala som aj majiteľa Teplárne Romana Samotného a jeho priateľa. Varila som perkelt s haluškami. Pre Romana kolienka. Náš syn Alan volá kolienka „Romanove cestoviny“.
Pred dvoma týždňami som robila s Radkou rozhovor do podcastu. U nás doma v kuchyni. Bez perkeltu, s vreckovkami. Pred štyrmi rokmi som jej z pódia odovzdávala pozdrav z nemocnice. Teraz sedela pri mne a držala ma za ruku, aby ma upokojovala. Aj ja som ju držala za ruku. Je dobré držať sa za ruky, keď je ľuďom ťažko.
Vrah Juraja a Matúša stál pred Teplárňou dlho. Radka, Juraj a Matúš ho ledabolo pozorovali. Pozdravili ho, lebo si mysleli, že je to ďalší mladý človek, ktorý hľadá bezpečné miesto, aby sa comingoutol. Matúš si položil hlavu na Radkino rameno. Vtedy ho zastrelil. A potom aj Juraja. Radka ležala postrelená pod lavičkou.
Keď prišla pomoc, boli to len záblesky. Keď nevieš, či to nie je len zlý sen a chceš sa prebudiť a ono je to celé naozaj. Potom príde policajtka, ktorá ťa v chaose pohladí po hlave a ty sa necítiš sám.
Radka prežila. Je pre mňa človekom so silou, ktorú nemá každý. Roman, na ktorého mieste by som odišla zo Slovenska, ostal. Všetci tí ľudia ostali. Pre ostatných.
Neurobíš z vraha ďalší terč nenávisti, nepremeníš bolesť a hnev na ďalšiu nenávisť. Z toho hovna urobíš bič dobra a pomoci. Stĺp pred Teplárňou namaľuješ na dúhovo a keď ho pretrú nasivo, namaľuješ ho znova.
Založíš bezpečné miesto pre ľudí, ktorí sa boja byť sami sebou, ktorí sa boja nosiť hrdo dúhové odznaky. Sú rôzne reakcie na traumy. Roman, Radka a ďalší nám dokázali, že sa to dá. Obdivujem vás.
Sú to štyri roky, čo zomreli Juraj a Matúš. V ústave máme dve pohlavia, queer ľudia boli v priamom prenose nazvaní pliagami, stali sa terčmi na striedačku s témami migrantov a vojny. Sme krajina s queer ľuďmi na čele štátu a jedna z najhomofóbnejších krajín široko-ďaleko. Krajina, kde sme sa nepoučili ani z vraždy dvoch nevinných ľudí.
Keď sa Radka po útoku fyzicky zotavila, vyhľadala policajtku, ktorá ju vtedy hladila po hlave. Sú najlepšie priateľky. Sú kolegyne. Radka sa rozhodla pracovať pre políciu. S ľuďmi, ktorí ju prišli zachrániť, a pomáhať im zachraňovať ďalších.
Kde je to bezpečné miesto, kde môžeš byť sám sebou? Kde sa v homofóbnej dobe môžeš comingoutnúť? Kde ti niekto môže položiť hlavu na rameno a nebyť pri tom zastrelený? Je to v našich kuchyniach. Je v nás. Je na našich kabátoch v podobe dúhových odznakov. A v tom, že nezabudneme.
Minule išiel Alan do obchodu kúpiť kolienka a ja som sa musela uistiť, či vie, že sa to volá kolienka. Ostal prekvapený. Malí ľudia si pamätajú dôležité návštevy. Naši malí ľudia poznajú príbeh Juraja a Matúša a našej kamarátky Radky. Chcela som, aby ho poznali, lebo je dôležitý. A chcela som, aby si ho pamätali. Pamätajú si. Aj vy?
