Vymenili podnájom v Bratislave za exotický ostrov: Nemocnice sú ako päťhviezdičkové hotely
Keď syn vážne ochorel, pochopila som rozdiely. Radšej budem v nemocnici v Thajsku ako u nás, hovorí Silvia, ktorá sa s manželom a synom presťahovala na dovolenkový ostrov.
Dnes už takmer dva roky žijú na druhom najväčšom thajskom ostrove Koh Samui. Opustiť bratislavský podnájom, vytriediť väčšinu vecí a presťahovať sa tisíce kilometrov ďaleko by si predtým ani nepredstavovala.
„Keď sme začali ochutnávať miestnu kuchyňu a spoznávať domácich, pochopili sme, prečo Thajsko ľudia milujú. Človek tu okamžite chytí bezstarostný životný štýl a má viac času na rodinu, po čom sme veľmi túžili,“ hovorí Silvia.
Rozhodnutie odísť neprišlo zo dňa na deň. V Bratislave rýchlo pochopili, že im pomalý thajský život chýba. Čoraz častejšie sa rozprávali o tom, že ak by mali odísť žiť do zahraničia, malo by to byť práve teraz, kým je ich syn ešte malý a rýchlejšie sa prispôsobí životu v cudzine.
O päť mesiacov tak opäť stáli na viedenskom letisku so zbalenými kuframi. Namiesto hotela si prenajali vilku a po dvoch týždňoch sa rozhodli. Odsťahujú sa natrvalo.
Sebastián si našiel kamarátov takmer okamžite. Medzi deti zapadol a v medzinárodnej škôlke sa naučil po anglicky. Učitelia rodičom odporučili, aby sa doma rozprávali výhradne po slovensky, aby mal ich syn od cudzích jazykov doma oddych.
Nový život sa napriek prvotnému nadšeniu nezačal úplne ideálne. Ich syn si rozbil hlavu tak, že mal doslova dieru v čele. Bolo to prvýkrát, čo s ním museli riešiť niečo vážnejšie a navyše ďaleko od slovenských nemocníc.
„Išli sme okamžite do nemocnice. Prekvapilo ma, že vyzerala ako päťhviezdičkový hotel. Thajskí lekári sa v podstate pacienta nedotknú a nezačnú robiť žiadne väčšie úkony, kým nemajú od poisťovne oficiálne potvrdené krytie,“ opisuje Silvia.
Neskôr so synom skončili v nemocnici opäť. Lekárka si myslela, že má buď šarlach alebo Kawasakiho chorobu. Keďže na ostrove nebol detský kardiológ, rodina sa rozhodla pre okamžitý letecký presun do Bangkoku, kde strávili desať dní.
„Keď syn ochorel, povedala som si, že budeme radšej v nemocnici v Thajsku, ako keby som to mala riešiť v našom zdravotníctve. Na Kramároch sú odborníci, ale neviem si predstaviť, že by nás neubytovali so synom alebo by sme dostali len stoličku na noc,“ priznáva.
Postupne si mnohé tradície osvojili. Napríklad thajský Nový rok Songkran, ktorý každoročne v apríli láka milióny návštevníkov z celého sveta. Aj Silvia s rodinou sa zapájajú do jednej z najväčších vodných bitiek sveta.
Aj keď žijú pri mori, na pláž sa dostanú len cez víkend, pretože riešia bežné starosti či krúžky po škole. „Deti končia v škole o tretej, nie je tu taký režim ako na Slovensku, že by bola možnosť družiny. Prinieslo nám to úžasné spomalenie,“ hovorí Silvia.
Pred pandémiou viedla vlastný kozmetický salón a na Koh Samui sa ocitla bez práce. Plánovala, že si otvorí vlastný kozmetický salón na ostrove, zistila však, že to možné nebude. Thajská vláda zákonom chráni určité profesie výhradne pre svojich občanov.
V budúcnosti sa chce intenzívne venovať realitám, s ktorými pracovala už na Slovensku. Rodina z Bratislavy má v Thajsku dva apartmány, ktoré stáli násobne menej ako by za ne zaplatili na Slovensku.
Napriek tomu, že v Thajsku sa dnes už cítia ako doma, na Slovensko sa pravidelne chcú vracať. „Toto je naša cesta, pre ktorú sme sa rozhodli a rozumiem, že nie je úplne pre každého. Uvidíme, či sa ešte vrátime niekedy natrvalo na Slovensko. Zatiaľ nám tento pokojný život vyhovuje,“ zamýšľa sa.
