Štefan Svitek: Príbeh, ktorý rozvíril vodu československej kriminalistiky
Prípad Štefana Sviteka, posledného muža popraveného v Československu, odhaľuje tmu ukrytú za kriminálnymi činmi, ktoré otrasli národom. V noci z 30. na 31. októbra 1987 spáchal trojnásobnú vraždu, ktorá sa zapísala do histórie ako absencia akéhokoľvek piety a úcty k vlastnej rodine. Sám seba dostal na frontálnu líniu povesti zločinca, ktorý si vyslúžil prezývku „horehronský rozparovač“.
Temná minulosť
História jeho zlých rozhodnutí sa začína už v detstve. Narodený v roku 1960 v Podbrezovej, sa navždy zapísal do pamäte tých, ktorí sa o ňom dozvedeli. Jeho otec, notorický alkoholik, vytvoril vzorec správania, ktorý sa vryje do psychológie mladého Sviteka. Rigidný a tyranský prístup otca mal za následok traumatizovaného syna, ktorého detstvo ho predurčilo k tomu, aby sa stal zločincom.
Agresívne sklony
Svitek sa už od puberty prejavoval ako agresívny a neschopný zvládať svojý vnútorný chaos. V puberte sa jeho správanie radikálne zhoršilo, keď prepadol alkoholu a začal sa zapájať do trestnej činnosti, ktorú sprevádzali krádeže a znásilnenia. Jeho sebaobetovanie sa sústredilo na vznik zvrátených chúťok, ktoré sa nielenže stupňovali, ale nadobúdali zvrátenú kratkosť. Týranie zvierat sa stalo jeho osobným koníčkom, čo naznačuje, že táto brutálnosť vyrastala z hlbokých psychologických problémov.
Rodinná tragédia a vražda
Väzenský systém a psychiatrické liečenie, do ktorého sa dostal, boli len preskakovacie plochy na ceste do diabolského finále. Až manželstvo s Máriou, ktoré sa konalo v roku 1981, sa ukázalo ako ďalšia z množstva neuvážených rozhodnutí. Jej deti, bezmocné voči traume otca, sa stali jeho ďalšími obeťami. V noci krviprelievania Štefan Svitek zmaril všetko, čo mu bolo milé, a opäť ukázal, že najmä za zatvorenými dverami rodinnej idylky sa skrýva sadistické monstrum.
Dedičstvo zúfalstva
Život a násilie Sviteka odhalili realitu, ktorú mnohí ignorujú: traumatizované duše generujú len ďalších násilníkov. Pri jeho tragickom osude by sa malo zamyslieť nad otázkou, čo sa stane s mladými a zraniteľnými dušami, ktoré sa konfrontujú s bolestným detstvom. Možno by sme mali zanechať v spoločnosti priestor na diskusiu o tom, ako predchádzať týmto excesom. Pritom však ostáva na čitatelovi zamyslieť sa nad vlastnou zodpovednosťou voči takýmto príbehom a nad tým, čo skutočne znamená rodina, láska a bezpečie.
