Úrad na ochranu oznamovateľov v ohrození: Kritika aChaos v Koalícii
Otto von Bismarck raz povedal, že zákony sú ako klobásy – je lepšie nevedieť, ako sa vyrábajú. Dnes však môžeme s istotou povedať, že to, čo sa aktuálne deje s Úradom na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, nie je len nevkusné, ale aj tragikomické, keď ide o základné piliere nášho právneho štátu.
Priznajme si, že väčšina občanov sa s existenciou tohto úradu nikdy nestretla, pokiaľ sa o ňom nehovorilo v súvislosti so sporami medzi ministrom vnútra a Čurillovcami. To všetko bolo len zbytočné divadlo, keďže Matúš Šutaj Eštok obišiel úrad a v skutočnosti rozhodoval o veciach, ktoré sú mimo jeho kompetencie. V dobe, keď sa začínajú súdne denníky zapĺňať jeho menom, je absurditou, že mnohí sa dozvedajú o úrade až práve v momente, keď koalícia navrhuje jeho zrušenie.
Je zrejmé, že ak sa niečoho treba obávať, je to spôsobilosť a vedomosti politikov, ktorí vládnu. Rozhodnutia, ktoré sa prijímajú, zasahujú do základného fungovania právnej štruktúry, čo svedčí o celkovom úpadku koalicie, ktorá sa zdá, akoby skoro dennodenne poškodzovala samu seba. Zrušenie úradu nie je len krok k degradácii úradníckej kultúry, ale dotýka sa aj fundamentálnych otázok správy vecí verejných v našej krajine.
Nemusíte byť ani expertom, aby ste pochopili, že vládna koalícia skôr pláta následky svojich predošlých chýb, než aby sa snažila skutočne zlepšiť situáciu v krajine. Rýchle návrhy a chaotické opravy sprevádzajú situácie, ako je zrušenie úradu. Tento krok sa zdá byť viac automatickou reakciou na vládne neúspechy, než premyslenou stratégiou ochrániť oznamovateľov a zabezpečiť transparentnosť.
Koalícia sa stala predmetom ironických poznámok, pričom Čurillovci sa postupne premenili na metaforu pre všetko, čo je podľa ministerstva zlé. Vypadá to, akoby sa odstránila organizačná štruktúra, aby sa zákonodarníci nemuseli zaoberať komplikáciami, ktoré by inak mohli zasahovať do ich svojich záujmov. Takýto prístup znamená v skutočnosti rezignáciu na akúkoľvek úroveň zodpovednosti. Ochranu oznamovateľov negarantuje iba úrad; tú zabezpečuje systém, a ak je systém poškodený, niet divu, že dochádza k lepšej ochrane bude len ilúziou.
Dodnes panuje široká kritika zrušenia úradu, ale nie iba medzi politikmi opozičnými. Hovorí proti nemu aj prezident a generálny prokurátor, čo už samo o sebe predstavuje závažný odkaz pre vládnu koalíciu. Je to skôr vypovedanie sa od nástrojov správy, pre ktoré bola vynaložená práca a obetovaná úsilie k ich vybudovaniu.
Situácia sa pre vládnucu stranu stáva neudržateľnou. Ak budú pokračovať s nemenovaním úradov a obchádzaním procesu rozhodovania, vystavia sa obavám z odchodu voličov, ktorí sú rozčarovaní nečinnosťou, s ktorou prichádzajú k voľbám. Ak budú vládnuť tak, ako zrušili ÚOO, ich podporu môže skutočne stratiť každý.
Robert Fico by mal konečne preraziť sklo, za ktorým sa ukrýva. Právo a zodpovednosť sa nedajú rozdeľovať a voliči si to rýchlo uvedomia. Nech už sú jeho myšlienky na opisovanie situácie akokoľvek umelé, realita sa nedá ignorovať. Neschopnosť nebude voliť nikto a ak si Fico neželá, aby sa jeho existencia dostala na hromadu trosiek, mal by sa zamyslieť nad svojím postojom voči systému, ktorý sám vybudoval.
