Ukradli si milióny, nedokázali postaviť ani jeden dobrý dom
Alexandra Kusá, renomovaná historička umenia a bývalá generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie, sa vo svojom článku zaoberá problematikou nekvalitnej architektúry, ktorá bola financovaná z eurofondov. Vstupujeme do sveta, kde sa od roku 1989, po zmene politického režimu, stalo predvádzanie majetku a luxusu jedným z hlavných znakov úspechu. Tento kult ide ruka v ruke s častými diskusiami o „luxusných” vilách a bytoch, ktoré sa často nadobúdajú prostredníctvom nejasných a podozrivo získaných prostriedkov.
Elitársky štýl vily
Činžiaky a vily, ako Fafokan a Malanta, sa stali symbolmi zneužívania eurofondov. Ich architektúra a dizajn sú deprimujúcim odrazom vkusu slovenskej elity, ktorá si nie je vedomá toho, akú hodnotu jej stavby môžu pre jej okolie predstavovať. Kusá sa zamýšľa nad estetikou týchto objektov, pričom poukazuje na absenciu architektonického detailu, ktorý by mal v takýchto prípadoch dominovať. Stavby, ktoré vznikli za našich peňazí, by mali mať vyššie ambície, ako len slúžiť osobným záujmom vlastníkov.
Architektúra a identita našej doby
Autorka zohľadňuje, ako architektúra vplýva na spoločenskú identitu a kultúru. Hovorí o tom, že excelentnosť v architektúre nie je len otázkou estetických preferencií, ale tiež o tom, aký odkaz zanecháva v spoločnosti. Prežívanie vily by malo byť spojené s umením a kultúrou, nie s nudnou pompou a lacným luxusom, ktorý je práve naopak vonkajším prejavom zlyhania. Naše predstavy o ideálnych vilách, ktoré by mali odrážať kultivovanosť, sú zneužité pre osobné ciele tých, ktorí k nim majú prístup.
Nehodný pamiatky a kultúry
Vily, ktoré vznikli za štátne peniaze, nám dávajú nahliadnuť do fungovania a vkusov súčasných politických a ekonomických elit. Kusá ukazuje, ako krásne miesta, ktoré by mohli inšpirovať a obohacovať kultúrny život, sú nahradené bezduchými objektmi, ktoré spĺňajú len základné funkcie. Architektúra týchto stavieb, akoby sa zrútila pod váhou svojho vlastného zmyslu. Vznikajú plne uzavreté oblasti, ktoré likvidujú potenciál ich okolia a prispievajú k celkovému úpadku verejného vkusu.
Premeškané príležitosti a budúcnosť
Kusá vyzýva čitateľov, aby sa zamysleli nad zhnusujúcim stavom architektúry, pričom apeluje na zodpovednosť každého z nás za prostredie, v ktorom žijeme. Zlostné využívanie až zneužívanie verejných zdrojov na osobný luxus je symptomatické pre obdobie, v ktorom žijeme. Pokiaľ nenastanú zmeny v prístupe k architektúre a stavebným projektom, zostaneme menej kultivovanou spoločnosťou, kde premena eurofondov na luxus nie je len problémom vkusu, ale aj jasným odrazom morálneho úpadku.
Otázky pre budúcnosť
Ponorením sa do histórie a reflexiou nad súčasným postavením architektúry, sa článok snaží preniesť zodpovednosť na tých, ktorí rozhodujú o budúcnosti našich miest. Architektúra nie je len o stavbách, ale o hodnotách, komunitách a kultúre ako takej. Odpoveď na otázku, ako využiť architektúru v prospech kultúry a spoločnosti, je v našich rukách. Ukážme, že sa vieme postaviť za hodnoty, ktoré nás definujú.
